Malíček

Matúško

Matúško

Nastal vytúžený okamih, keď mi gynekológ oznámil, že som tehotná. Ešte krajšie, aj keď zo začiatku spojené aj s množstvom otáznikov bolo, že to nebude jedno dieťatko, ale rovno dve.

Zo začiatku sme prežívali veľké obavy, či chlapci budú zdraví. Predchádzajúce tehotenstvo bolo totiž ukončené z dôvodu Downovho syndrómu a ťažkého ochorenia srdiečka a v ďalšom tehotenstve sa plod prestal vyvíjať. Absolvovali sme všetky vyšetrenia, po ktorých nám oznámili radostnú novinku, že obaja chlapci veľmi dobre v brušku prosperujú. Vylúčilo sa akékoľvek ochorenie. Konečne som sa začala tešiť, že si budem tehotenstvo užívať a že túto radostnú novinku okoliu oznámime. Netrvalo to však dlho a po ôsmich radostných dňoch mi večer odtiekla plodová voda. Záchranka ma odviezla na Kramáre, kde som čakala, čo bude s chlapcami a so mnou. Bol vysoký predpoklad, že o deti prídeme. Vtedy som bola v 20. týždni tehotenstva.

V tú noc a ani na nasledujúci deň som neporodila. Zostala som ležať v nemocnici ešte ďalších takmer päť týždňov. To čakanie, čo sa bude diať, tá neistota, boli veľmi náročné. Čakala som teda a odrátavala som každý jeden deň, aby sme prekročili pomyselnú hranicu 24. týždňa, aby naše deti mali aspoň akú-takú šancu na prežitie. A zrazu prišiel 24+6tt a už sa chlapcom v brušku prestalo páčiť. V ten deň som dostala dve dávky kortikoidov s tým že na druhý deň dostanem ďalšie dve dávky. Bohužiaľ, už sme to nestihli. V noci prišli pôrodné bolesti. Službukonajúci lekár však môj stav posúdil, že nejde o kontrakcie. Ďakujem môjmu gynekológovi doktorovi Hrúzikovi, ktorému sme sa v noci ozvali, pretože som cítila, že rodiť začínam (našťastie mobil mal pri sebe) a ten zorganizoval, aby ma previezli na pôrodnicu. Porodiť som už nestihla na Antolskej, ako bolo pôvodne plánované, aby chlapci dostali rýchlu a adekvátnu pomoc, ale na Kramároch. V tej chvíli ma upokojoval už len pocit, keď som zbadala môjho gynekológa MUDr.Hrúzika a lekárky na pôrodnici MUDr. Boháčikovú a MUDr.Torokovú.

A takto prišli 8.11.2011 synčekovia na svet. Manžel videl ako ich postupne transportovali na Antolskú na JIRS. Hneď išiel za nimi, kde ho veľmi milo a starostlivo prijali. Ja som zostala ešte štyri dni na Kramároch. Chlapcov som nevidela, ale manžel mi nosil ich fotky a bolo veľmi príjemné, že každý deň sme mohli byť v kontakte s ich milou a starostlivou ošetrujúcou lekárkou MUDr.Hartmannovou, ktorá nás vždy podrobne o všetkom informovala.

Ten prvý deň, keď ma manžel priviezol za Matúškom a Adamkom, bol neopísateľný. Boli tak strašne maličkí a bezbranní. Bola som šťastná, ale i plná strachu a zároveň aj výčitiek, prečo sa to vlastne stalo. No mali sme v sebe všetci odhodlanie bojovať a hlavne veriť a nepoddávať sa. Odvtedy sme s manželom za chlapcami dochádzali do nemocnice každučký deň a trávili s nimi čo najviac času. Púšťali sme im hudbu, čítali rozprávky alebo sme len tak pri nich sedeli. Po ôsmich dňoch sa však Adamkov zdravotný stav veľmi zhoršil. Sme vďační pani docentke Chovancovej, ktorá s nami v pokoji, v tichosti a láske prežila Adamkov odchod. Mali sme ho na rukách a boli s ním do poslednej chvíľky ako sa dalo. Bol neuveriteľne statočný a každý jeden deň naňho s láskou spomíname. Vždy keď sa pozrieme na Matúška, tak si hovoríme, že je v ňom i kusisko Adamka.

Až spätne sme si uvedomili, že po rozlúčke s Adamkom sme deväť dní neurobili ani jednu fotku Matúška. Asi sme nemali síl, asi sme sa obávali, čo bude ďalej. No zrazu sme tie fotky robiť začali. Neviem presne, čo sa stalo, čo sa zmenilo, len si pamätám, že sme si hovorili, že sme rodičia, máme syna a nie je to žiadna predstava, ale je to realita a fakt, ktorého sa nemôžeme báť. A odvtedy tých fotiek bolo stále viac a viac a takmer každý jeden deň. Vždy som si k tomu zapisovala, čo sa kedy dialo. Takže presne viem, kedy sme prekonali sepsu, kedy bol Matúško extubovaný… Inak bolo to po mesiaci a prvýkrát vydržal 12 hodín. Silák, však?:-) O dva dni bol ďalší pokus o extubáciu, ktorý už bol trvalý a viac zaintubovaný nebol. Odvtedy sa Matúškovi akoby začalo viac dariť. Zdal sa nám pokojnejší, neotravovala ho tá trubica. V podstate odvtedy žiadne veľké problémy nenastali. Operáciu očiek nepotreboval, čo bol takpovediac zázrak. Takmer po mesiaci sme mohli Matúška klokankovať, tie chvíle boli neopísateľné, vzájomne sme si seba veľmi užívali. Rovnako s úsmevom na tvári spomíname na prvé prebaľovanie v inkubátore, dudlanie cumlíka, plač, vydávanie hláska (keď bol Matúško zaintubovaný, tak sme ho nepočuli) a na prvé kilo. Túto váhu Matúško dosiahol po mesiaci a štyroch dňoch od narodenia. A prvé oblečenie? Joj, to bolo radosti, keď sme na Vianoce prišli a Matúško mal na sebe „bodynko“. No a prvé prisatie na prsník, pitie z fľašky a preloženie do postieľky… Tých chvíľ, keď nám od radosti a dojatia vyhŕkli slzy, bolo veľa. Po 65 dňoch strávených na JIRS bol Matúško preložený na šieste poschodie - na oddelenie rizikových novorodencov. A tam sa už začala úplne nová etapa. Po dvoch týždňoch ma prijali na oddelenie, aby sme sa s Matúškom zosúladili a zvykli si na seba. No a 1.februára, presne tri týždne pred oficiálnym termínom pôrodu, nás s váhou 2270 gramov prepustili domov.

Aj touto cestou by sme s manželom chceli poďakovať absolútne skvelému personálu JIRS a oddeleniu rizikových novorodencov na Antolskej ulici.

Ďakujeme všetkým lekárom, ktorý sa starali o Matúškov zdravotný stav - či už tým, ktorí s ním boli v každodennom kontakte alebo špecialistom, ktorí sledovali jeho mozog, srdiečko, očká, či rast.

A v neposlednom rade neuveriteľne milým sestričkám (volali sme ich „naše sestričky“), ktoré pomáhali nielen Matúškovi, ale veľakrát držali nad vodoui nás rodičov. Menovite pani Majka, Sylvinka, Drahuška, Jarka, Majka, Ivetka z JIRS a Monika, pani Anka, Jarka, Helenka a Ľubka z oddelenia rizikových novorodencov. Aj našej fyzioterapeutke Dáške patrí hlboký obdiv. Tá s Matúškom cvičila od úplného malinka.

Matúško mal aj kopec inkubátorových a postieľkových kamarátov. No dlhé obdobie sme spoločne prežili s Linduškou a jej maminkou na JIRS. Bola som vďačná, že sme sa mohli pri inkubátoroch stretnúť a porozprávať sa o tom, ako sa našim detičkám a nám darí. Dodnes sme v kontakte a vzájomne si pomáhame.

Počas cesty, ktorú sme prechádzali a aj prechádzame, sme prežili a stále prežívame celú škálu pocitov. Od radosti k smútku, obavám, úzkosti, hnevu a výčitkám. Emócie, ktoré medzi sebou súperili o svoju silu a jedna chcela prehlušiť druhú. Napriek všetkému však vždy v kútiku duše víťazila a víťazí nádej, odhodlanie a viera, že všetko je a bude dobre. Aj keď to môže vyznievať ako klišé, osobne je to moja veľmi jednoduchá životná filozofia, ktorá sprevádza môj život.

Matúško má dnes 5.mesiacov korigovane, chronologicky 8,5 mesiaca. Prosperuje veľmi dobre a všetci máme obrovskú radosť, ktorá sa nedá slovami opísať. Áno, vďaka všetkým ľuďom, ktorí túto cestu s nami prechádzali a prechádzajú. Navždy zostanú v našich srdciach.

Matúško prekonal tieto ťažkosti: po narodení sa pasoval s infekciou, žltačkou, mal otvorený ductus, krvácanie do mozgu, no a neminula nás ani sepsa, retinopatia a chronické ochorenie pľúc.

Júlia a Martin Štermenskí

Používaním stránok prevádzkovaných na malicek.sk/ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.