Malíček

Ela

Ela

Ela je naše vytúžené bábätko a mám pocit, že od samého začiatku je to veľký bojovník.

Už od začiatku tehotenstva hrozilo, že budem musieť ísť na kyretáž. Vyzeralo to, akoby sa niečo zle vyvíjalo a ja som mala silné kŕče. Nakoniec však diagnóza znela "syndróm miznúceho dvojčaťa". Našťastie mám skvelého doktora, ktorý nám všetko vysvetlil a upokojil nás. Tak som si napriek všetkému začala konečne tehotenstvo užívať.

Približne v 16. týždni tehotenstva som však začala krvácať. Bolo to iba jednodňové krvácanie, ale ostala som radšej už doma na PN. Cítila som sa úplne v poriadku a preto sme pravdupovediac nečakali, čo sa stane. Nad ránom ma zobudil zvláštny pocit, že krvácam a žiaľ, nebol to len pocit. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo: sanitka, prevoz, vyšetrenie a okamžitá sekcia. Bola to len jedna hodina, počas ktorej sa nám zmenil celý život. Keď som sa zobudila, manžel mi povedal, že sa Ela nadýchla a že ju počul zaplakať. Museli ju však previesť do inej nemocnice, pretože tam, kde sa narodila, nebolo také vybavenie a starostlivosť, akú potrebovala. A tak v 29. týždni tehotenstva prišla na svet drobná, 42 cm a 1450 g vážiaca, bojovníčka.

Prvé štyri dni som ju videla iba na fotkách a informácie som dostávala od manžela. Bolo neskutočne ťažké vidieť ostatné mamičky, ako majú svoje bábätká pri sebe a ako si ich odnášajú vo vajíčkach domov. Potrebovala som sa však dať rýchlo dokopy, aby ma pustili a aby som mohla ísť za ňou.

Vidieť prvýkrát svoje dieťa po štyroch dňoch s hadičkami a monitorom bolo strašné. Ani jedna mama si to takto nepredstavuje. Od toho momentu som ale bola už konečne s ňou. Aj keď som ju mohla pohladiť iba v inkubátore, bola som pri nej. Elu sme navštevovali denne najbližší mesiac. Nosila som jej svoje mlieko, hladkala ju a keď mi ju prvýkrát dali do rúk, celá som sa triasla. Konečne bola pri mne. Konečne sme boli spolu. Vedela som, že to pomohlo mne, aj jej a dodalo mi to dosť síl na ďalšie týždne.

Po mesiaci som dostala izbu v nemocnici a tak sme ďalšie dva týždne už boli spolu. Síce nebola so mnou na izbe, ale videla som ju častejšie. Keďže už nebola v inkubátore, mohla som ju konečne držať a prebaľovať. Po šiestich týždňoch nás pustili domov. Konečne sme rodina a sme doma.

Mlieko som si odsávala ešte sedem mesiacov, takže môj deň bol o tom, že som si odsávala mlieko, kŕmila, cvičila Vojtovku a zase dookola. Niekedy som musela odsávať aj dve hodiny, len aby mala dosť na ďalšiu dávku kŕmenia. Bolo mi jedno, či to bolo v noci alebo cez deň. Ale stálo to za to. Predsa robila som to pre ňu.

Prvý rok ste viac sledovaní u lekárov a aj keď veľa ľudí nadáva na naše zdravotníctvo, ja som za ten rok stretla veľa profesionálnych ľudí, ktorí nám pomohli. V Galante im vďačím za to, že nás obe zachránili, v Trnave sa o Elu postarali skvelí lekári a naša fyzioterapeutka nám bola oporou celý rok. Ale hlavne rodina a naši kamaráti tu boli a sú pre nás.

Dnes má Ela 18 mesiacov, pomaly už váži 11 kíl a meria 85 cm. Je nezastaviteľná. Musí byť všade a všetko robiť :-) Behá hore-dole a ústa sa jej nezastavia. Keď dnes niekomu nepovieme, že je predčasne narodená, ani by si to nevšimol.

Milé mamičky predčasniatok, vaše deti sú obrovskí bojovníci. Sama som to videla a vidím na Ele. Viem, že to stojí veľa fyzických aj psychických síl, ale zvládnete to. Každý samostatný nádych, jedenie bez hadičiek, každý pokrok, ktoré vaše detičky urobia, budete prežívať možno viac ako mamičky donosených detí. Veľmi vám držím palce a prajem vám to najdôležitejšie - zdravie.

Ďakujem vám, že pomáhate milý malíček :-)

Používaním stránok prevádzkovaných na malicek.sk/ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.