Malíček

Martinko

Martinko

V 27. týždni tehotenstva ma z Trenčína previezli do perinatologického centra v Bratislave s tým, že už pôjde Martinko na svet – vtedyvážil 750 gramov. V Bratislave v nemocnici sme ešte vydržali do 31. týždňa tehotenstva,kedy sa Martinko narodil v celkovej narkóze a vážil 1060 gramov. Náš problém bol vysoký krvný tlak a histológia potvrdila mikroinfarkt placenty. Keď Maťka vyberali, už nebol skoro vôbec v plodovej vode a obaja sme mali infekciu.

Martinka previezli na oddelenie predčasne narodených detí, kde bolv dobrých rukách. Ja som ležala na oddelení s mamičkami, ktoré mali pri sebe detičky. Sama. Prvé dva dni som si ani veľmi neuvedomovala, mala som problém sama zo sebou, bolesti a vysoké teploty. Lekárka z oddelenia pre predčasne narodené deti mi prišla oznámiť, že Martin je napojený na podpornom dýchaní, kvôli infekcii má antibiotika a je pod svetlomkvôli žltačke, ktorá je v jeho prípade dosť vážna. Radostná správa však bola – jeho bruško strávilo 3 ml mliečka. Ďalej ma pani doktorka oboznámila s tým, že sa treba každý deň informovať o jeho zdravotnom stave a keď sa budem dobre cítiť, môžem chodiť za ním.

Prvé dni bolo moje spojenie s malým len prostredníctvom lekárky, ktorá chodila za mnou. Každé ráno mi telefonoval môj partner, ktorý ma ubezpečoval aký je krásny, úžasný a ako všetko zvládne. Moje rozpoloženie bolo zvláštne - strach ísť za malým, čo som podvedome stále odkladala a zistila som, že mi pomaly vyhovuje, že mám teplotu. Nikomu som o tom nehovorila, ale strašne som sa bála stretnutia s ním, aj keď som sa zároveň samozrejme tešila. Nadišiel deň D - 23. decembra, deň pred Vianocami. Išla som (teda vliekla som sa) po chodbe, kde boli umiestnené mamičky s trojkilovými deťmi. V skúmavke som niesla prvé mlieko pre malého. Pred dverami ma čakal partner, ktorý za Martinkom chodil a tešil sa, že ho uvidíme spolu. Vo výťahu sa pýtam: "Aký je?" "Je krásny," odvetil môj partner. Zvoníme na oddelenie, otvorí sestrička, dá nám sterilné oblečenie, vydezinfikujeme si ruky a ideme k inkubátoru, kde leží 940 gramové telíčko napojené na hadičky pod modrým svetlom. Dalibor s obdivom pozerá a ja v nemom úžase zostávam stáť a nie som schopná spraviť krok a ani povedať slovo. Maličký nemal nič spoločné s detičkami, okolo ktorých som pred chvíľou prešla. Kto to nezažil, ťažko to pochopí. Zrazu sa precitnem a poviem si: „Sprav krok bližšie“. Spravím krok bližšie a v tom zapípa monitor. Pribehne sestrička a maličkého pootočí, aby sa zasa rozbehol v dýchaní. Martinko dal najavo, že cíti ten môj strach a aj on sa bojí a prestal dýchať. Doktorka mi vysvetlila, že deti cítia strach svojich mám a na všetko reagujú. Zobrala moju ruku a položila ju v inkubátore na Martinka. Ten pocit si pamätám dodnes –veľký strach a obavy, aby som mu neublížila. Po prvej zoznamovacej návšteve som chodila na oddelene dvakrát za deň, kde som sa postupne zoznamovala s mojím Martinkom. Najskôrhladkaním v inkubátore, prihováraním sa a neskôr aj klokankovaním.

Týždeň po zákroku som išla domov do Trenčína, odkiaľ sme každý druhý deň chodili do Bratislavy. Na každú návštevu som išla so strachom, aby som opäť nepočula zvuk monitorov, ktoré oznamujú že s bábätkami nie je niečo v poriadku. Každý deň sme sa tešili, že pribral pár gramov, podávali sme malému lieky, cvičili sme. Kŕmili sme ho najskôr striekačkou, potom z fľašky…to všetko pod dohľadom lekárov a sestričiek.

Po siedmich týždňoch v nemocnici Maťo vážil 1930 gramov a boli sme prepustení domov. Prvé dni boli strašné, kým som si našla systém v podávaní liekov, v kŕmení a hlavne stále som bola v strese z Martinkovho dýchania. Bol na monitore dychu a prvé noci aj pípal častejšie, ale to preto, že Martinko bol ľahučký a dobre nezaťažil podložku. Po týždni sme išli na kontrolu do Bratislavy, lebo Martinko odmietal potravu, bol spavý a nepriberal. Zistilo sa, že má veľmi slabý krvný obraz a museli sme chodiť na injekcie tri krát za týždeň. Z Trenčína do Bratislavy. Napriek tomu sa jeho stav nezlepšoval. Každé tri hodiny sme mu dávali jesť, ale odmietal. Skúšali sme vymeniť cumle, kvapkali mu stravu lyžičkou, nechali viac hodín odstup od jedla, ale nič nepomáhalo. Po ďalšom kontrolnom odbere sa zistilo, že sa jeho stav nezlepšil a že musíme absolvovať transfúziu krvi. Transfúziu absolvoval v Trenčíne, kde sme museli zostať ešte o deň dlhšie, ako bolo pôvodne plánované, lebo Martinko dlhšie spracovával novú krvičku, bol apatický a veľmi dlho spal. Krvný obraz sa mu zlepšil, no i napriek tomu stále odmietal jedlo. Ja som nič iné nerobila, len podávala lieky, masírovala bruško a skúšala dostať do Maťa troška jedla. V tomto období sa mi začali známi hlásiť na návštevy, no ešte som ich poprosila o čas.Tu som zistila, že veľa ľudí nechápe, čo je to predčasne narodené dieťa. Bola som pre nich osoba, ktorá „to prežíva“. „Každé dieťa občas nechce jesť, treba ho vyhladovať a bude dobre“. V jarných mesiacoch sme začali chodiť von. Náš štvormesačný a 3500 gramov vážiaci Martinko bol v perinke. Jeho rovesníci už sedeli v kočíku a vážili okolo 7 kíl. To sme zasa počúvali, že ho prehrievam a ako ho treba nechať vyzlečeného. Skrátka boli sme aj na posmech okoliu, ale našťastie tu bola rodina, ktorá pomáhala. Veľkou oporou nám bola kamarátka z Bratislavy, s ktorou sme sa zoznámili pri inkubátoroch a tiež mala 1080 gramového Martinka. Telefonovali sme spolu, konzultovali sme naše problémy. Keď bolo najhoršie volávala som do Bratislavy na oddelenie patologickýchnovorodencov, kde mi vždy poradili. V tomto období som zistila, že chýbajú informácie a ani verejnosť takmer nič nevie o predčasniatkach. Po takýchto skúsenostiach, ktoré mi vždy odobrali kvantum energie, som si povedala, že stačí a že sa budem sústrediť len na malého, riadiť sa pokynmi lekárov a snažiť sa urobiť všetko pre to, aby Maťko všetko zvládol. Naďalej som ho po kvapkách kŕmila, samozrejme vo všetkom mi pomáhal partner. No žiaľ nič nezaberalo a skončili sme na gastre, kde námvymieňali mlieko, ochucovali sme ho banánom, vanilkou… a žiadne zlepšenie. Zháňali sme iné cumle, strihala som veľké dierky, no to len malého zalievalo, prereval celé noci a aj dni, striedavo v kočíku, aj na rukách. Martinko veľmi málo spával. Až jedného dňa som ochutila mlieko a špeciálnu mliečnu výživu s detskou výživou a týmto sa naše trápenie po piatich mesiacoch skončilo. Martinko doteraz fičí na mliekovo-výživovom nápoji. Ani laktačné sestry mi nedokázali poradiť. Povedali, že nemajú skúsenosti s predčasne narodenými deťmi. Po týchto problémoch sme boli odporučení na rehabilitáciu, lebo Martinko zaostával v pohybe. Lekárka nám povedala, že musíme počítať s čímkoľvek. Aj s tým, že bude ležiaci a u predčasne narodených detí ukáže až čas, ako budú napredovať. Odporučila nám päťkrát denne cvičenie Vojtovej metódy. Tak letné mesiace sme strávili cvičením, miešaním mlieka s detskou výživou, podávaním tabletiek a samozrejme absolvovaním kontrolných vyšetrení v odborných ambulanciách a pozeraním sa cez okno, ako kamarátky kočíkujú. Chodia do nákupných centier na kávičku a vysedávajú na lavičkách... Ja som chodila von, ale radšej som sa stránila ostatných. Nebavilo ma vysvetľovať, prečo sa ponáhľame domov, prečo malého nemôžu vyberať z kočíka a hrať sa sním. Naďalej som bola terčom posmechu, že to prežívam a dieťa treba otužovať, zbytočne som vysvetľovala, že lekárky nám zakazovali do kolektívu medzi deti, do nákupných centier pre nedostatočnú imunitu, pre zlé prospievanie sme mali odložené aj povinné očkovania. Do januára sme cvičili a Martin už robil riadne pokroky, je to statočný bojovník a snaží sa všetko dobehnúť. Teraz vo februári sme boli na kontrole. Naše šidielko pani doktorka pochválila, že pekne chodí v 14. mesiaci a povedala, že môžeme začať chodiť medzi deti, samozrejme zdravé. Po kontrole sme boli pozrieť sestričky a doktorky na oddelení predčasniatok a keď som tam videla v kočíku malilinké bábo, spýtala som sa, či aj Maťko bol taký maličký. Odpoveď znela, že taký už išiel domov. Vtedy som si uvedomila, že čo všetko týchto statočných drobcov čaká, ale vďaka dobrej starostlivosti to určite zvládnu. Veľmi ma teší práca Mgr. Ľubice Kaiserovej, ktorá založila občianske združenie Malíček a snaží sa pomôcť mamičkám, aby vedeli, kde hľadať pomoc a hlavne, aby aj rodinní príslušníci vedeli rešpektovať a pomáhať v danej situácii. Len tak pre zaujímavosť, som tiež zdravotná sestra, ale prvýkrát som sa stretla s problematikou nedonoseného dieťaťa až pri mojej vlastnej skúsenosti a môžem povedať, že je to záber na psychiku. Človek si hlavne zažije veľa strachu. Priznávam, že všetok čas som venovala Martinkovi, domáce práce a všetky moje doterajšie aktivity išli bokom. Našťastie občas prišli zásoby navareného jedla od rodiny, čo nám tiež uľahčilo situáciu, aby partner neskolaboval od hladu. Do dnešného dňa sa mi sníva: prežijete, neprežijete, ale urobíme všetko preto, aby to dobre dopadlo a všetko ukáže čas, ako bude drobecnapredovať. Želám všetko dobré rodinkám, aby mali radosť z bábätiek a občianskemu združeniu Malíček želám veľa zaujímavých nápadov pri práci. Ďakujem sestričkám a doktorkám zAntolskej v Bratislave a samozrejme aj lekárom v Trenčíne, ktorí nás vždy uprednostňujú pri vyšetreniach.

Emília

Používaním stránok prevádzkovaných na malicek.sk/ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.