Malíček

Mirko

Mirko

Tesne pred Vianocami roku 2018 som sa dozvedela, že budem druhý krát mamou. Bolo to neplánované, ale potešila som sa. Každá žena si praje tehotenstvo bez komplíkacií - bohužial nie vždy to tak je. Moje tehotenstvo bolo ako na hojdačke, ale ani v tom najhoršom sne by ma nenapadlo, čo v jeho závere prežijem.

V 1.trimestri som užívala lieky na udržanie tehotenstva kvôli krvácaniu. Stav sa upravil a po 3 mesiacoch som si ako tak vydýchla. Prišli povinné vyšetrenia - pri tripple teste bol výsledok 1 k 60 riziko downovho syndrómu. Podstúpila som Trisomy test, nakoľko som sa amniocentézy bála. Výsledok bol negatívny. Absolvovala som prenatálnu diagnostiku, kde bola zistená dilatácia obličkových panvičiek a neskôr aj problém s ľavou komorou srdiečka. Okrem toho som pravidelna navštevovala internú ambulanciu. Bola mi zistená tehotenská cukrovka a trombofilný stav. Takmer celé tehotenstvo som si aplikovala injekcie na riedenie krvi. S mojou gynekologičkou sme sa dohodli, že pôrod bude v UNB Krámare vzhľadom na predošlé výsledky aj z prenátalnej diagnostiky. Na kontrole v 34. týždni dňa 26.6.2019 bolo všetko v norme. Prišlo ráno 28.6. a pri návšteve toalety som začala masívne krvácať. Nevedela som, čo sa stalo, bol to jeden z mojich najhorších pocitov, ktoré som zažila - myslela som si, že som po tej dlhej ceste, ktorú sme počas tehotenstva s tým drobčekom zažili, o neho prišla. Po privolaní záchrannej zdravotnej služby padlo rozhodnutie: okamžitý prevoz vrtuľníkom na Bratislavské Krámare. Ďakujem za toto rozhodnutie záchranárom z Moravského sv. Jána. Vrtuľník bol k dispozícii a o pár minút sme už leteli do Bratislavy. Prežívala som chvíle strachu neistoty a zúfalstva. Po prílete a prevoze do nemocnice na Krámaroch ma už čakal tím lékarov, sestier, anesteziólogov a ďalšieho personálu. Po úvodnom vyšetrení a informácii, že moje bábätko žije, som prežívala neskutočné šťastie. No po preložení na lôžko prišlo druhé masívne krvácanie. Leķár ma chytil za ruku a povedal že musia urobiť akútny cisársky rez. V očiach nemal presvedčivú odpoveď na moju otázku, či to môj anjelik prežije. Viac si už nepamätám - do 5minút som bola v narkóze.

Po prebudení som mala pocit, že stále krvácam, nevládala som hovoriť ani vnímať. Najhorší pocit je, keď nevie žena po takomto zákroku, či jej dieťa žije. Po asi 3 hodinách prišla detská lekárka so slovami: "máte krásneho syna, je v inkubátore a viac vám povieme zajtra". Čas išiel pomaly, v hlave mi bežalo veľa otázok. Túžila som ho vidieť a povedať mu, že som šťastná, že to zvládol . Na druhý deň mi lekár ozrejmil, čo sa vlastne stalo. Išlo nám o život, nakoľko došlo k predčasnému odlúčeniu placenty - abrupcia placenty. Následne som dostala dve transfúzie krvi a cesta za mojim anjelikom bola o čosi bližšie. Po niekoľkých hodinách a prevoze na oddelenie šestonedelia som sa po vlastných s priateľom vybrala na JISku. Bolesť po akútnom cisárskom reze bola neopísateľná, ale túžba byť s ním bola silnejšia a väčšia. Privítala nás milá pani doktorka, no keď sestrička odokryla plachtou prekrytý inkubátor, mi prišlo nevoľno. Bol taký malinký - narodil sa s váhou 1940 g a 42 cm. Po celom telíčku mal zavedené hadičky a kábliky. Úprimne, nezvládala som v tom okamihu ten pohľad cez sklo inkubátora. Od toho momentu som plakala takmer stále. Tento stav pochopí len ten, čo to reálne prežije. Snažila som sa byť silná, ale Mirko to zvládal lepšie ako ja.

Bola to dlhá cesta. Sestričky na JIS boli úžasné. Pomáhali nielen mne ale aj ostatným maminám, ktoré mali detičky v inkubátoroch a to nielen so starostlivostou o bábätká, ale aj po psychickej stránke. Ja som sa zabývala na izbe, nakoľko prepustenie záviselo od toho, ako bude Mirko prosperovať. Bolo to náročné, hlavne po psychickej stránke. Jeden z doktorov mi na sile nepridával, skôr naopak. Nevedel pochopiť, že chcem byť na izbe sama. Nezvládala som byť s ďalšou mamičkou na izbe, ktorá mala bábätko pri sebe a o pár dní odišli domov. Táto situácia sa vyriešila tým, že som si vybojovala byť na izbe s maminkou, ktorá mala bábätko tiež na JISke. Vďaka Malíčku a ich odsávačke mlieka sa mi darilo vyprodukovať pár kvapiek mlieka. Pre môjho drobčeka to bolo veľmi dôležité. Po pár dňoch začal priberať. Mali sme s lekármi určenú hranicu 2kg, kedy by mohol byť preložený do výhrevného lôžka.

Bol to úžasný pocit, keď som ho prvý krát klokankovala. Ten malý chrobáčik tak veľmi potreboval cítiť, že som tam s ním a že urobím maximum , aby bol čím skôr pri mne. Prišiel deň, kedy bolo všetko v poriadku: váha bola dostatočná a mohol sa premiestniť na výhrevné ložko. Manipulácia s Mirkom bola ľahšia, ako v inkubátore. Prvý krát mal na sebe oblečenie - bol k zjedeniu. Po pár dňoch na výhrevnom lôžku a keď som zvládala kompletnú starostlivosť o predčasniatko, prišla skvelá správa, že Mirko odchádza so mnou na izbu . Bol to neuveriteľný pocit, že po tak ťažkých dňoch a nociach spolu strávime prvú noc a sme na dobrej ceste ísť domov. Mirko prosperoval, priberal, výsledky boli v poriadku a tak sme po pár dňoch strávennych na oddelení šestonedelia mohli opustiť brány nemocnice.

Dnes je z Mirka šikovný šibal , ktorý všetko dobehol a nesmierne ho milujeme. Ďakujeme všetkým záchranarom, lekárom, sestrám a celému tímu na Kramároch, ktorí nám zachránili život, lekárom, neonatológom a sestričkám na JIS - sú to užásné osoby s veľkým srdcom.

Používaním stránok prevádzkovaných na malicek.sk/ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.