Malíček

Prázdna náruč

Prázdna náruč

"Milá priateľka... áno, priateľka, keďže ani sa nemusíme vidieť, poznať osobne, nemuseli sme spolu chodiť do školy, ani spoločne tráviť náš voľný čas, napriek tomu z nás naše osudy robia bližšie osoby, ako si dokážeme predstaviť.

Máme za sebou strach z predčasného pôrodu, kedy sa obavy o udržanie nášho dieťatka v brušku zmenili na obavy o jeho život a zdravie. Verili sme si, no vo chvíli príchodu na svet nášho milovaného dieťatka, je to už na ňom. „Gratulujeme, narodil sa Vám bojovník!“ – kartička s fotkou najkrehkejšieho stvorenia, prostredníctvom ktorej posielame tisíce objatí, modlitieb, bozkov a sily bojovať o život.

Pri živote a pozitívnych myšlienkach nás držia príbehy predčasniatok, ktoré sa narodili dokonca skôr, ako to naše a vidíme fotografie ich prvých, tretích, piatych narodenín, mamička zvestuje, že dieťatko, aj napriek ťažkému štartu do života, nemá žiadne problémy. Cez slzy sa tešíme s nimi a vyslovujeme 1000 zbožných prianí, že to dokážeme aj my...

Fyzická bolesť po pôrode je ničím oproti bolesti z odlúčenia... v hlave milión myšlienok, PREČO JA? Veď celé tehotenstvo som bola zodpovednou, dodržiavala som všetky rady lekárov, chodila na prehliadky, stravovala sa a žila podľa predpísaných tabuliek... v mysli si premietame, ako sme sa s pozitívnym tehotenským testom nevedeli dočkať, kedy túto novinku spoločne s partnerom budeme môcť vykričať do celého sveta. V zrkadle sme obdivovali naše, pod očami sa meniace tehotenské telo, vytešovali sa nad rastúcim bruškom, so zatajeným dychom pozorovali a užívali si prvé pohyby, nevedeli sa vynadívať na tú čiernobielu machuľku na ultrazvuku a počúvali tlkot srdiečka toho malilinkého stvorenia, ktoré v nás rástlo...

Čakáme prvé správy, ktoré vyznievajú všelijako, človek nevie, čo má očakávať a nikto mu žiadnu záruku nedá. Mamička, prvých 24 hodín je kritických, prvé tri dni sú kritické, prvých 10 dní je rovnako kritických... informácie o zdravotnom stave sa menia každú chvíľu, pocity radosti strieda plač, strach, nové správy prejdú ušami a nám až s oneskorením dochádza význam medicínskych pojmov, ktoré sú nám následne vysvetlené. Bude žiť? Bude zdravé? Bude mať následky? Vezmeme si ho domov? Chceme vedieť všetko hneď, chceme si ho privinúť do náručia, ako ostatné mamky... Prečo majú ostatné také šťastie, keď mnohé oňho ani nestáli?! Veď koľko detí trpí, ja by som sa vedela o neho postarať lepšie...

Po nekonečných chvíľach a „rozchodení“ predčasného pôrodu sa nám otvárajú sklenené dvere špeciálneho oddelenia a sestričky nás v doprovode otecka nášho dieťatka vedú k „nášmu“ inkubátoru – sklenenému domčeku, ktoré je teraz náhradnou pieckou nášho bruška. Vidíme to malé bezbranné a krehké stvorenie napojené na množstvo blikajúcich a pípajúcich prístrojov, na ktorých hodnoty nám ani z ďaleka nič nehovoria, hadičky napichnuté na to krehunké telíčko nám spôsobuje ukrutnú a, dovtedy nepoznanú bolesť v hrudi... nevieme ani, čo a ako sa spýtať. Len so zatajeným dychom a cez tečúce slzy pozorujeme zdvíhajúci sa hrudníček a prihovárame sa prvýkrát nášmu bábätku. Bojuj, dieťatko moje. Ži, buď zdravé, vezmeme si ťa domov, ľúbime ťa najviac na svete, vieš, čo všetko ťa už doma čaká?

S každou kvapkou odsatého mlieka posielame veľa lásky a sily bojovať. Minúty v priebehu dňa sa vlečú, nechceme vidieť nikoho, s nikým rozprávať, keďže namiesto pochopenia a povzbudenia nám chodia nezmyselné gratulačné smsky. Kto neprežil, nevie, čím si prechádzame. Čakáme každý deň na tých pár minút, kedy môžeme pristúpiť k inkubátoru a postáť pri svojom malinkom dieťatku. Pohľadom hľadáme a privolávame doktora, aké správy nám povie... stolerovalo mliečko? Pribralo zopár gramov? Bola mokrá plienka? Nadýchlo sa už samé? Sme hrdé na to malinké stvorenie, ktoré bojuje celým svojím ja... čo bude ďalej....?

MAMIČKA, JE NÁM TO ĽÚTO...

Veta, ktorou sa nám zrútil náš celý svet...

To, čo nasleduje, nie je potrebné opisovať do detailov. Koniec. Koniec nášho tešenia sa na vytúžené dieťatko, našej radosti, ukrutná bolesť, žiaľ, hnev, beznádej, prázdnota... Z našich predstáv, ako nadíde aj náš deň „D“ a maličkého / maličkú si budeme odnášať domov, zostali už len oči pre plač. Príprava pohrebu namiesto krstín..

Vraciame sa do domova pripraveného na príchod bábätka... vraciame sa prešpikovaní ukrutnou bolesťou s prázdnou náručou.

To bude dobré., Veď ste mladí, ešte budete mať deti., Čas všetko zahojí.... vety a rady okolia, o ktoré nestojíme. Chceme len plakať a žialiť nad prázdnou postieľkou, kočiarom, s ktorým nepôjdeme hrdo ulicou na prvé prechádzky, nad nakúpenými novorodeneckými vecami, ktoré si nemá kto obliecť. Čelíme pohľadu do zrkadla na popôrodné telo, ktorému chýba základné naplnenie materských inštinktov.

Pocity sa v nás striedajú s rozpakmi, čo teraz... posledná rozlúčka s našim drobčiatkom je sprevádzaná beznádejou a nezodpovedanými otázkami... prečo my? Čím som si to zaslúžila? Veď iné ženy... Čo ďalej?

Chceme byť osamote so svojim smútkom... prečo zomrelo práve moje dieťatko? Jasné, že neprajeme stratu žiadneho dieťatka nikomu, také veci by sa nemali nikdy stávať... ale veď prežili deti v horšom stave, s nepriaznivejšími prognózami, v nižšom týždni, s nižšou pôrodnou hmotnosťou...?! Nemohlo prežiť aj to moje?!

Úvahy, trápenia a otázky, na ktoré nám nikto nikdy odpovede nedá. A návod, ako túto celú situáciu zvládať? Žiaľ, ani ten od nikoho nečakajme. Každá si ho totiž píšeme sama. Či už vlastnými silami, alebo s oporou vyhľadanej profesionálnej pomoci. Musíme sa s tým popasovať a vysporiadať samé s tými, ktorí sú pre nás najbližšími. Nájsť v sebe silu pozbierať sa, výjsť na svetlo sveta, čeliť otázkam okolia aj dobre mieneným radám, z ktorých nám tak akurát najskôr stúpne tlak, ako nám reálne pomôžu.

Je životnou pravdou, že najväčším požehnaním človeka je mať dieťatko. A najväčším šťastím je držať ho v náručí, vidieť ho vyrastať, tešiť sa z jeho úspechov, pomáhať mu prekonávať väčšie či menšie prekážky, ktoré mu život postaví do cesty.

Život však píše aj smutné príbehy a nie každý má túto rodičovskú cestu vystlanú na ružiach. O to viac, ak tomu najcennejšiemu – svojmu bábätku nemôžeme dať zdravie a život, ktorý sme mu dali, aj dokázať udržať.... Veď čo si budeme hovoriť, vieme o tom svoje...

Chce to čas. Ten však bolesť nezahojí, ani nezmierni. Pomôže nám však túto skutočnosť ako-tak prijať a naučiť nás žiť s ňou. Bude to už navždy súčasťou nášho života. Sme zlomené, utrápené.. nikto sa nás nepýtal, či to chceme. Boli sme postavené pred životný zlom, skúšku partnerstva, psychického vypätia, telesnej i duševnej bolesti.

Je nás veľa, len málokto o tom dokáže hovoriť. Nedokážeme si navzájom pomôcť, ani dať návod, ako túto stratu v živote zvládnuť. Každá sme iná, každá mala svoj príbeh písaný iným scenárom, každá sa s tým inak vysporiadala. Jediné, čo vieme dať jedna druhej, je pochopenie a podpora.

A príbeh našich predčasniatok? Naši malí bojovníci to mali tiež o čosi iné oproti ostatným detičkám. Napriek skorému príchodu na tento svet bolo ich najväčším šťastím to, že boli a sú stále milované. Ich životná púť na tomto svete nebola dlhá, ale bola sprevádzaná nesmiernou láskou, ktorú niekto nedostane ani počas svojho dlhého života.

NEOBVIŇUJME SA, pre našich malíčkov sme urobili maximum. To, čo môžeme urobiť teraz, je pokúsiť sa ísť ďalej. Neodmietať túto stratu, nebojovať so životom – nič už nezmeníme. Môžeme však zmeniť svoj rebríček hodnôt či nasledujúci deň, v ktorý sa zobudíme a nájdeme ďalší zmysel života, ktorý nám pomôže začať odznova, resp. pokračovať ďalej. S našou, bolesťou, stratou, so spomienkami.

S nádejou, že raz sa naša materinská túžba naplní a nášmu bábätku dáme lásku za dvoch... nie je to útecha, ale skôr povzbudenie, pretože nič nevyplní prázdnotu nad našou stratou. Len naše srdce sa otvorí a pojme ďalšiu podobu úžasnej lásky.

Aj keď myšlienka na ďalšie tehotenstvo sa v bezprostrednom čase straty a bolesti zdá nepredstaviteľná, po čase sa to predsa len dá. Keď sa na to partneri cítia, že už je ten správny čas, dá sa to. A obavy a strach, že sa to nezopakuje? Sú opodstatnené a áno, môže sa to zopakovať. Aj niekoľkokrát a život vie takéto rany uštedriť hneď aj niekoľko za sebou, môj príbeh je toho živým dôkazom. Predčasný pôrod v 28tt a strata prvého synčeka, druhé tehu s dievčatkom sme potiahli len do 18tt, další spontánny potrat v 9tt, potom dvojičky v 27tt a strata jednej z nich.

Akékoľvek návody na zvládanie týchto situácií neexistujú, je to len a len na nás a okolie nás môže len povzbudzovať a priať nám, že raz sa dokážeme postaviť z postele, utrieť si slzy a vykročiť ulicou vztrieč ďalšiemu pokračovaniu našich životov. Pretože viera znamená uskutočniť prvý krok aj napriek tomu, že nevidíme koniec schodiska (M. L. King).

Preto si navzájom držme palce, aby takýchto príbehov strát bolo čo najmenej a aj keď sa udejú, majme dostatok SILY na zvládanie toho najťažšieho, čo sa v živote ženy – matky môže udiať, NÁDEJE, že aj napriek našej strate dokážeme vidieť opäť krásy každodenného svetla, ODHODLANIA kráčať skrz našej bolesti ďalej, LÁSKY a najmä fyzického i duševného zdravia..."

(vkg)

Používaním stránok prevádzkovaných na malicek.sk/ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.